Ekológia a environmentalistika
Životné prostredie (podľa tbiliskej definície) je systém zložený z prírodných, umelých a sociálnych zložiek materiálneho sveta, ktoré sú alebo môžu byť s uvažovaným organizmom v stálej interakcii.
Ekológia (z gréckeho oikos = dom, prostredie, logos = veda) je vedná disciplína o vzájomných vzťahoch živých organizmov a prostredia, v ktorom sa živé organizmy reprodukujú. Ekológia patrí medzi biologické vedy, predmetmi skúmania je však prepojená s ostatnými prírodnými a technickými vedami.
Ekologické zákony sú prírodné (biologické) zákony, ktoré odrážajú dianie v prírode, v ekosystémoch a existujú nezávisle od vôle človeka, spoločenského a štátneho zriadenia. Človek ich môže spoznávať, rešpektovať a využívať, ale nemôže ich meniť. Môže ich len v súlade s rozširovaním poznatkov upresňovať.
Environmentalistika sa chápe ako náuka, zaoberajúca sa vzťahmi a procesmi medzi všetkými druhmi ľudskej činnosti a prostredím, v ktorom sa realizujú.
Environmentálne zákony sú spoločenské zákony, týkajúce sa problematiky životného prostredia. Môžu sa v závislosti od spoločenského zriadenia alebo polohy a charakteru štátu meniť. Závisia od spoločenských faktorov, politických a ekonomických podmienok, životnej a kultúrnej úrovne obyvateľstva, miery vzdelanosti a pod. Človek ich môže a niekedy, v závislosti od meniacich sa podmienok a úrovne poznania, aj musí, meniť.
Trvalo udržateľný rozvoj je cielený, dlhodobý, komplexný a synergický proces, ovplyvňujúci podmienky a všetky aspekty života na všetkých úrovniach a smerujúci k funkčnému modelu spoločenstva, ktorý kvalitne uspokojuje biologické, materiálne, duchovné a sociálne potreby a záujmy ľudí, pričom výrazne obmedzuje ničiace podmienky života, nezaťažuje krajinu, rozumne využíva jej zdroje a chráni kultúrne a prírodné dedičstvo.
Ekologické prvky
Biosystém je jednotný neoddeliteľný biologický systém dvoch základných od seba závislých zložiek – živej hmoty na rôznom stupni organizácie a jej vonkajšieho prostredia.
Ekosystém je prírodný celok zahŕňajúci všetky organizmy na určitom mieste (spoločenstvo) v interakcii s fyzikálnymi činiteľmi; tvorí ho teda spoločenstvo a neživé prostredie. V ekosystéme rozoznávame tieto zložky:
- anorganické zlúčeniny (uhlík, dusík, CO2, voda atď., začlenené do látkového obehu)
- organické zlúčeniny (proteíny, sacharidy,…)
- klimatické faktory (teplota, vlhkosť, zrážky)
- živé organizmy (rastliny, živočíchy, mikroorganizmy)
Biosféra zahrňuje súbor všetkých živých organizmov na Zemi; biosféra predstavuje tú čsť Zeme – geosféru, v ktorej môže existovať život. Delí sa na atmosféru (ovzdušie), hydrosféru (vodu) a pedosféru (pôdu) ako časť zemskej kôry – litosféry.
Biodiverzita (biologická rozmanitosť) sa definuje ako všetkých žijúcich organizmov, ich génové informácie a všetkých ekosystémov, suchozemských, sladkovodných a morských, ktoré umožňujú a podporujú život v jeho rozličných podobách
Ovzdušie je vzdušný obal zemegule – zemská atmosféra. S pribúdajúcou výškou sa mení tlak, hustota a teplota vzduchu. Teplota ovzdušia neklesá kontinuálne, ale mení sa podľa toho, ako ktorá vrstva prepúšťa alebo absorbuje žiarenie. Na základe teplotného profilu vo vertikálnom smere delíme atmosféru Zeme na 5 charakteristických vrstiev:
- troposféra siaha do výšky cca 11 km nad zemský povrch (nad pólmi 8 – 9 km, nad rovníkom až 17 km). Teplota v tejto sfére klesá približne o 0,6 °C na 100 metrov. Niekedy, za určitých meteorologických podmienok, teplota vzduchu miesto klesania s výškou rastie. Tomu sa hovorí teplotná inverzia.
- stratosféra sa nachádza nad troposférou do výšky cca 60 km. Smerom do výšky sa teplota stratosféry zvyšuje. Sústreďuje sa v nej ozón, ktorý pohlcuje UV lúče slnečného žiarenia pre organizmy nebezpečných dĺžok 290 – 320 nm. Hrúbka ozónovej vrstvy s maximálnou koncentráciou vo výške okolo 25 km nie je rovnomerná; sú oblasti so zníženou koncentráciou ozónu – ozónové diery.
- mezosféra sa nachádza vo výške 60 – 80 km. V porovnaní s troposférou je tu nižší tlak aj teplota (až – 90°C)
- termosféra sa nachádza vo výške 80 – 800 km; teplota tu rýchlo stúpa (vo výške 300 km dosahuje až 650 °C). Jej súčasťou je ionosféra, ktorá má schopnosť odrážať rádiové vlny .
- exosféra sa nachádza vo výške 900 – 35 000 km
Dopady na životné prostredie
Škodliviny v ovzduší rozdeľujeme na prach, aerosoly a plyny. Okrem toxických prachov sú pre zdravie človeka škodlivé najmä fibrogénne prachy spôsobujúce zaprášenie pľúc. Plynné emisie predstavujú až 90% z celkového množstva exhalátov.
Imisný limit je najviac prípustná hmotnostná koncentrácia (g/m3) znečisťujúcej látky obsiahnutá v ovzduší
Metabolizmus je neprestajná výmena látok medzi organizmom a prostredím. Organizmus prijíma rozličné látky ako potravu (sorpcia). Prijatú potravu spracuje a prispôsobí vlastným nárokom (asimilácia), po využití energie prijatej potravou (desimilácia) nepotrebné látky vylúči (exkrécia)
Kyslé dažde sú spôsobené oxidom siričitým (SO2 – jedovatý plyn), ktorý sa vytvára horením vysoko siričitých palív (spaľovaním uhlia a palivových olejov); dôsledkom kyslých dažďov je zničená vegetácia, lesy a voda
Skleníkový efekt vzniká nadbytkom CO2, ktorý vytvára vrstvu okolo zemegule, ktorá môže ohriať Zem až na katastrofickú teplotu. Vzniká v dôsledku toho, že svetové oceány a vegetácia ho už nestačia absorbovať (najmä v súvislosti s výrubom dažďových pralesov).
Eutrofizácia je obohacovanie vody živinami (zlúčeninami dusíka a fosforu) spôsobujúce zvýšený rast rias a nežiaduce zhoršovanie biologickej rovnováhy
Externalita – externality predstavujú prípady, keď dochádza k neúmyselnému postrannému pôsobeniu ekonomických transakcií na subjekty, ktoré sa týchto transakcií nezúčastňujú
Negatívna externalita je nechcený vedľajší vplyv ekonomickej transakcie spôsobuje nezúčastnenému subjektu ujmu alebo náklady.
Internalizácia externality je donútenie znečisťovateľa zaoberať sa negatívnymi dopadmi svojho pôsobenia na životné prostredie, pretože ak organizácia bezprostredne nepociťuje následky svojho pôsobenia v životnom prostredí (ŽP), nemá väčšinou ani vnútornú potrebu zaoberať sa jeho ochranou.
Systém environmentálneho manažérstva
Environmentálna politika je prehlásenie organizácie o jej zámeroch a zásadách, vzťahujúcich sa k jej celkovému environmentálnemu profilu, ktoré poskytuje rámec na preskúmanie environmentálnych cieľov.
Environmentálne manažérstvo je manažérstvo tých aktivít organizácie, ktoré majú, alebo môžu mať environmentálny vplyv na životné prostredie.
Systémom environmentálneho manažérstva rozumieme tú časť celkového systému manažérstva v organizácii, ktorá zahŕňa organizačnú štruktúru, plánovacie činnosti, zodpovednosti, praktiky, postupy a zdroje na prípravu, uplatňovanie, dosahovanie, preskúmavanie a udržiavanie environmentálnej politiky.
Normy radu ISO 140XX je súbor jednotlivých štandardov, ktoré popisujú systémy riadenia a ich podporné nástroje, tvoria komplexný systém, ktorý je možné využiť v priemysle, poľnohospodárstve, energetike, obchodnej sfére, službách, samospráve atď.
Environmentálny vplyv (environmental impact) je akákoľvek priaznivá alebo nepriaznivá zmena životného prostredia, ktorá úplne alebo čiastočne vyplýva z činností, výrobkov alebo služieb organizácie.
Environmentálne aspekty – priame – organizácia ich môže priamo ovplyvniť, riadiť (emisie z vlastnej produkcie, odpady, odpadové vody, sálanie z vlastnej výroby); environmentálne aspekty – nepriame – organizácia má na ne určitý vplyv, ale nemôže ich úplne riadiť (globálne otepľovanie, biodiverzita, možnosti recyklácie, etické problémy ochrany ŽP,…)
Environmentálny cieľ – celkový (pokiaľ možno kvantifikovaný) environmentálny záver, vychádzajúci z environmentálnej politiky, ktorý si organizácia sama stanoví
Environmentálna cieľová hodnota – podrobná (pokiaľ možno kvantifikovaná) požiadavka na profil, ktorá musí byť splnená, aby sa splnili environmentálne ciele organizácie
Environmentálny profil – merateľné výsledky systému environmentálneho manažérstva (napr. zníženie odpadov, návrh výrobku, ktorý minimalizuje vplyvy na životné prostredie pri výrobe,…)
Environmentálne ukazovatele je súbor ukazovateľov pre hodnotenie účinnosti systému environmentálneho manažérstva (množstvo emisií, surovín, množstvo investícií do ochrany životného prostredia,…)
Čistejšia produkcia je preventívna stratégia aplikovaná na procesy, výrobky a služby s cieľom čo najviac zamedziť vzniku odpadov a zdrojov znečisťovania životného prostredia a tým obmedziť využívanie prírodných, materiálových a energetických surovín.
Ekodizajn je začlenenie požiadaviek ochrany životného prostredia do vývoja a konštrukcie výrobkov; požiadavky ochrany životného prostredia sú postavené na úroveň „klasických“ požiadaviek (funkčných, estetických, ekonomických, marketingových), vplyv výrobku na ŽP sa posudzuje z hľadiska celého životného cyklu (od fázy získavania surovín z prírody, cez fázu spracovania, distribúcie, používania a likvidácie výrobku).
Zelené verejné obstarávanie predstavuje spôsob, ktorým verejné orgány integrujú environmentálne požiadavky do procesu verejného obstarávania prostredníctvom technických požiadaviek alebo kritérií na vyhodnotenie ponúk. Uplatňuje sa napr. v podobe výstavby energeticky úsporných budov, nákupe zariadení z dreva, nákupe recyklovaného papiera, využívaní energie pochádzajúcej z obnoviteľných zdrojov a pod.
Hodnotenie životného cyklu výrobkov (ŽCV) je systém pre posúdenie všetkých environmentálnych vplyvov, súvisiacich s výrobkom vznikajúcich počas celého jeho životného cyklu; analýza ŽCV zaznamenáva a hodnotí environmentálne dopady organizácie alebo výrobku za účelom zníženia množstva použitých surovín v procese výroby a minimalizácie odpadov.
Ekobilancia poskytuje záznamy o fyzických vstupoch organizácie (suroviny, energia, zdroje, výrobky, odpady), ktoré za určité obdobie do organizácie vstupujú, vystupujú z nej, alebo sú v nej zadržiavané; označuje sa tiež ako materiálová bilancia alebo vstupno / výstupná analýza.
Environmentálna správa je dokument, ktorým organizácia informuje zainteresované strany o svojich environmentálnych aktivitách. Vydáva sa jedenkrát ročne z vlastnej vôle organizácie.